Dlho mi bolo záhadou prečo existujú niektoré nezmyselné zákazy. Napríklad taký zákaz chodenia po tráve sa mi až donedávna zdal úplne trafený.
Viete ako som minule sľuboval že už budem politikom veriť vždy, vo všetkom a všade? Nuž, priznávam sa, ide mi to kruto-ťažko. A to si musím teraz k tomuto záväzku pridať aj dôveru v nariadenia obecných a mestských úradov. Čo sa teda stalo?
Ako vždy v sobotu som zaparkoval pri dome a chystal som sa vyraziť k vchodovým dverám. Lenže medzi mnou a mojim cieľom kde sa vzal, tu sa vzal, pod nohami ležal, zožltnutý, zozimený trávnik. Hovorím si: "...ešte spí a neublíži mu keď po ňom prejdem k dverám." Ale chyba lávky, v tomto prípade chybka trávnika. To čo som považoval za zožltnutý trávnik, bol koberec psích výkalov, utkaný štvornohými miláčikmi našich zveromilných susedov. No a keďže som chlap, nevzdvam sa ľahko a pred výzvou neuhnem (pre manželky a priateľky: tvrdohlavý idiot), prebrodil som to kalisko až k bráne. Ledva som si stihol vyzuť topánky rozpúštajúce sa v agresívnom trávniku. Od toho dňa viem, že žiaden zákaz nieje blbý, miesny úrad vie určite čo robí a toxickému trávniku pred domom sa poctivo vyhýbam. Len neviem prečo sa mi zdá, že asfaltový chodník k bráne je každým dňom užší a užší...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára